4ewer

The Prodigy: "Everybody in Sziget!" ProdigyUtorok 15.8. 2006 si budem navždy pamätať ako najkrajší aj najhorší zážitok z prázdnin tohoto leta. Rozhodol som sa totiž, že navštívim najväčší festival v strednej Európe. Aspoň na jeden jediný deň som sa do Budapešti dostal a naživo som zažil moju najobľúbenejšiu elektropunkovú skupinu sveta – The Prodigy. Deň pred tým Na festival Sziget som sa chystal celé prázdniny, avšak kvôli môjmu správaniu a mojej vekovej nedospelosti mi to rodičia mohli pokojne zatrhnúť. Tak sa aj stalo, keď ma mama uvidela spoločensky unaveného a navyše si vyhotovila mylnú predstavu o tom, že som sa pobil o jedno dievča. Samozrejme to nebola pravda, ale vysvetľujte to niekomu, keď dôkazy určujú opak :-) Deň pred vystúpením Prodigy som sa rozhodol, že pôjdem na vzdor príkazu mojej mamy a bez jej „povolenia“ som si zamenil peniaze na Florinty. Večer som ju oboznámil s tým, že idem tak či onak. Čakal som prednášku so zvýšeným hlasom, ale nakoniec sa tak nestalo a mama všetko odsúhlasila. Dokonca mi sľúbila, že mi ráno nakúpi a pripraví jedlo. Večer som šiel z kamarátmi na pivo, aby som sa dozvedel o pláne, ceste a ostatných dôležitých skutočnostiach. Musel som vyzvedať, pretože až do poslednej chvíle som nečakal, že naozaj pôjdem. V pizzerii sme sedeli asi do 22:00 a ja som sa dozvedel len toľko, že ráno vstávam o pol šiestej a musím utekať na autobus. O Szigete som vedel, že sa koná v Budapešti na obrovskom ostrove obklopenom riekou Dunaj. S kamarátom som potom z reštaurácie odišiel a do 23:00 som sa prechádzal po našej krásnej dedine. Do postele som si ľahol okolo polnoci, ale kvôli nervozite a nadšeniu som si ešte dva krát vypočul album The Fat Of The Land od skupiny, na ktorú som sa tak veľmi tešil. Utorok 15.8. – všetko sa začína Z telefónu sa mi začalo ozývať hlasné Breathe (naozaj som sa na Prodigy veľmi tešil) a ja som po ňom buchol ako po starom budíku. Vonku bola zima a oblačno, ale ráno bolo nádherné. V iný deň by som naň nadával, ale teraz som bol rád, že som nevstal do ďalšieho nudného dňa. Utekal som sa umyť a pokúsil som sa niečo zjesť. Mama zašla do neďalekého obchodu a priniesla 10 rohlíkov, maslo, suchú salámu, kekse a dvojlitrovku Pepsi. Po príprave jedla som začal do vaku hádzať potrebné veci. 10 chutných rohlíkov, sladkosti, Pepsi, nápoj Tank v prášku, dáždnik, suché ponožky, teplá mikina s kapucňou, pre istotu pas a vreckovky (to len aby ste vedeli, čo si máte nabudúce zobrať). Vak som si hodil na chrbát a vydal som sa na ďalekú túru. V autobuse som už stretol troch z mojej skupiny. Ďalší dvaja išli na neskorší spoj, aby sa mohli o desať minút dlhšie vyspať. Prišli sme do najbližšieho mesta našej dediny, teda do Nových Zámkov. Rýchlik nám išiel až za hodinu, tak sme sa ešte vydali do supermarketu na nákup. Dospelí si kúpili niečo na stvrdnutie pečene, aj keď sme dobre vedeli, že na Sziget nás s alkoholom pravdepodobne nepustia. Potom sme už išli na stanicu, kde sme stretli našich ďalších dvoch spoločníkov. Cestovné do Budapešti stálo 350 Sk hore-dole, čo nie je až tak veľa. Nastúpili sme do vlaku a sadli sme si do prvého voľného kupé. Síce nám neskôr vadili odpadávajúce stolíky, ale dalo sa to vydržať. Tak sme veselo cestovali, až kým sme neprišli k hraniciam. Stanica Slovenský aj Maďarský colník bol v pohode a po preukázaní občianky sme mohli ísť spokojne ďalej. Prišli sme až do stanice Nyugati. Bola obrovská, proste nádhera. Teraz nastala chvíľa, keď sa treba dostať až na ostrov. Vydali sme sa kúpiť cestovné lístky na električku a metro. Keďže Maďari sú národ, ktorý sa nerád učí cudzie jazyky, tak sme rátali s menšími problémami. Kamarát ich absenciu Slovenskej reči dosť neslušne využíval. Napríklad na záchode sa ďalšieho kamaráta spýtal, či má ten vedľa neho veľkého, alebo na oproti idúcich starčekov sa usmial a povedal im, že či si boli užiť. Tí sa samozrejme usmiali taktiež, nevediac aká otázka bola na nich položená. Dostali sme sa tam, hurá! Traja sme nemali zakúpený lístok, ale to sme hravo vyriešili ešte v centre Budapešti, kde boli ešte stále v predaji. Po pár dialógoch aj monológoch v angličtine pri kupovaní cestovného, alebo pýtania sa na cestu, sme nastúpili do električky č.4 a previezli sme sa k stanici metra. Odtiaľ sme sa dostali na potrebnú zastávku, kde nás už vtiahol dav a my sme nasledovali kroky ostatných ľudí pred nami. Prišli sme až k úzkemu, ale vysokému mostu na ostrov. Nalepili nám vstupné náramky a my sme vykročili vpred. V polovici mosta sme museli zastaviť. Sklené fľaše nám predsa hneď zoberú. A tak sme alkohol preliali do pollitrových plastových fliaš. Traja si do vaku pribalili fľašu, pričom jeden z nich som bol aj ja. Pokračovali sme v ceste, až kým sme neprišli ku kontrole vecí. Zaradil som sa do radu a všimol som si, že kontrolujú každého druhého. Prvý z našej šestice prešiel bez problémov, vak mu len ohmatali a mohol ísť ďalej. Ďalšiemu vak skontrolovali, ale *ten našťastie nič nemal. Išiel kamarát predo mnou. Opäť bez problémov. Až som na rad prišiel ja a kontrola začala. * „Open your bag“ povedal mi securiťák a ja som musel svoju tašku otvoriť. Zbadal tam dvojlitrovú Pepsi. * „Is it only cola“? spýtal sa ma. * „Yes, it's only cola“ odpovedal som mu, vtom však našiel malú plastovú fľašu, naplnenú niečím priesvitným. * „What is this?“ opýtal sa a nepekne na mňa pozrel * „Hmmm, it's mineral water“ povedal som mu po podozrivej chvíle rozmýšľania. Otvoril flašu, ovoňal, niečo maďarsky prehodil, usmial sa a fľašu odhodil do košíka odobratých vecí. Tak a dospelí boli bez chľastu. Večné čakanie na večer The Prodigy malo začať o 21:30, ale v čase nášho príchodu bolo len niečo pred dvanástou. Prešli sme popod veľký nápis VIVA a teraz nás čakal obrovský ostrovný areál Szigetu. Mapku sme mali z roku 2002, tak sme sa vybrali k informáciám. Tu už boli mapky aj bohatým opisom jednotlivých častí. Po maďarsky viem vyjadriť jedine súhlas a nesúhlas, tak sme si vypýtali mapky anglické a nemecké. Rozhodnutie kam ísť bolo ťažké, na mapkách bolo totiž vyznačených nesmierne veľa pódií, klubov, atď. Dlho sme nerozmýšľali a vydali sme sa smerom k hlavnému stageu, aby sme vedeli, kde strávime večer. Cesta nebola dlhá a počas nej som zistil, že polovica momentálnych „szigetčanov“ sú punkáči. Mali krásne účesy, radosť na nich pozerať. Okrem nich bolo vidno obyčajných ľudí, obyčajne oblečených, niektorých dokonca v teplákoch – zrejme stanujúcich. PódiumPohľad na stage z diaľky bol fascinujúci. Bol obrovský. Stál uprostred ostrova a ticho mlčal. Samozrejme, až kým sme neprišli my. Keďže bol obedový čas, slnko nezvyčajne pálilo (bolo konečne pekne po dlhých dažďoch), pred pódiom nebolo veľa ľudí. Prípravy na Prodigy a predkapiel boli v plnom prúde. Bicie boli strhujúce a na najväčšom bubne bol nápis The prodigy. Štyri zástavy s ich logom (mravec) boli na pekných viditeľných miestach, takmer po bokoch pódia. Onedlho sa z mohutných reproduktorov ozval hlas:„Kill hippies! Kill all hippies!“ Test trochu nezvyčajný, ale aspoň ukázal silu zvuku. Potom nám na chvíľu pustili akúsi zvučku, ktorá sa ozývala počas celého dňa. A nakoniec otestovali dve skladby rovno od Prodigy. Minerálka položená na repráku vyskakovala, pľúca chceli vyskočiť cez môj krk a plachta spustená pred reproduktorom sa otriasala a vznášala sa, akoby ju prefukoval vánok vetra. Po opustení prehliadky „main stage“ sme sa vybrali okolo celého ostrovu, čo nám zobralo asi dve hodiny času. Batohy sme si odložili v úschovni a všetko dôležité (minerálku a jedlo) sme si nechali v jednej taške, ktorú sme si zobrali. Počas cesty sme videli mnoho zaujímavých vecí, ale ich opis by mi zabral mnoho času a mnoho zbytočných pixelov na obrazovke. Najlepší oddych je dať si jedno od cesty, preto sme išli na pivo. Prvé kolo sme pili akési nechutné maďarské pivo bez peny. Druhé kolo bolo o niečo lepšie – Pilschner Urqer. Po pivách som spoznal aj szigetské záchody, kabínky s označením Toi Toi. Žiadny luxus, ani bieda. Potom začali prípravy na vstúpenie do davu. Najedli sme sa. Dali sme si kávu a chodili sme nútene na záchod (predstava, že by Vás to chytilo počas vystúpenia bola hrozivá). Na pódiu sa už objavili Living Colour a my sme čakali, kedy sa vystúpenie skončí. Tak sa aj stalo a len čo ľudia začali opúšťať hľadisko, kráčali sme vpred. Iggy Pop Bolo niečo po 17:00 a my sme sa už tlačili pomedzi ľudí. Väčšina z nich odchádzala, ale za nami boli fanúšikovia známeho speváka „Iggyho Popa“. Áno, aj headliner tohtoročného hodokvasu vystupoval na hlavnom pódiu a ja som nevedel, čo mám od toho očakávať. Príliš som o ňom nevedel, ale veľký nápor punkerov hovoril za všetko. Zrazu sme sa zastavili. Od úplného začiatku hľadiska sme stáli necelé 3 metre. Iggyho fanúšikovia boli tvrdý oriešok, tak sme len tak postávali a čakali sme na takmer 60 ročnú hviezdu, známu svojimi neslušnými gestami a spôsobmi. Iggy pop Vyšiel a dav začal burácať. Veľkú hlavu som si z toho nerobil a prispôsobil som sa ostatným zdvihnutím ruky nad hlavu a ukazovaním Fucku. Polonahý Iggy sa rozhliadol po hľadisku a šialenstvo začalo. Všetko to bolo až podozrivo nebláznivé, keď sa pri objavila skupina zúriacich punkáčov a nohami rukami stínala všetko živé. Zozadu na mne pristávalo pivo, víno a dokonca aj nejaký voňavý tvrdý alkohol. Besnenie ľudí sa priblížilo aj ku mne a dostal som pekných pár rán. Dav si ma pohadzoval ako sa mu zachcelo. Netrvalo dlho a zistil som, že s pôvodnej skupiny sme zostali len dvaja. Preto sme sa držali, lebo ani jeden z nás nechcel zostať sám v nebezpečnom, takmer vraždiacom dave. Drsná hudba robila s ľuďmi divy a miestami už bolo vidieť aj krv. Tešil som sa, keď bola aspoň na chvíľu pomalá pasáž, alebo keď Iggy rozprával. Gestá nám starý dobrý Iggy ukázal. Pravidelne vystrčený prostredník bolo len doplnenie výrazov tváre. Pri vylihovaní na repráku nám ukázal, ako si má chlap správne chytiť svoje prirodzenie v gatiach. Nohavice mal už v polovici koncertu stiahnuté tak, že mu bolo vidno polovicu zadku a samozrejme predku. Dve veľkoplošné obrazovky bo bokoch pódia nám to ukazovali ešte zbližša. Nado mnou stále lietali ľudia, ktorí sa vrhli do hľadiska a nechali sa unášať rukami ľudí. Samozrejme som videl pár slušných pádov z dôveryhodných horných končatín ľudí, ktorým sa stage diving nepáčil. Ponad mňa sa dokonca preniesol matrac na spanie a kamarát tvrdil, že ľudia nad hlavami preniesli aj celý stan spolu s vytrhnutými kolíkmi. Najväčšia sranda počas Iggyho bola, keď ochrankári vpredu nedokázali odraziť nápor ľudí, ktorí sa chceli dostať k Iggymu. Zopár z nich prerazilo a utekalo hore k hviezde. Ochrankári ich naháňali po celom pódiu, dokonca jeden z nich krásne spadol. Naháňačka by zrejme trvala dlho, keby Iggy nebol dovolil, aby fanúšikovia chvíľu zostali. Tak si s ním zatancovali a po pesničke zliezli dolu. To už sme našli ďalších dvoch z partie. Skúsili sme vychutnať atmosféru koncertu, ale nešlo to. Najmä kvôli blázniacim opitým výtržníkom a nepoznania Iggyho hudby. Koncert skončil a ja som si vydýchol šťastím. Bol spotený, unavený, ale usmieval som sa. Ľudia išli preč a práve na to sme čakali. Hrnuli sme sa dopredu, kde už nás čakala posledná dvojica nášho zoskupenia. Boli sme úplne vpredu. Predkapela anima sound systemNikdy som o tejto skupine nepočul a určite som nikdy nepočul nič od nich. Anima sound system. Iggyho fanúšikovia na tejto hudbe už nemali čo robiť, bola to elektronická hudba okorenená rapom, či regge. Najviac ma uchvátil hudobný nástroj v podobe malej antény, ktorá vysielala zvukové vlny a hudobník zvuky ovládal len pohybom rúk, pričom bol od nej vzdialený. Ich nástup bol celkom tichý, očividne ich poznalo len málo ľudí. Hudba bola príjemná, aj keď volajúca do tanca. Ľudia boli pokojný. Pekný koncert to bol a ľutujem, že som Anima Sound system nepočúval už predtým. O to viac by som si vystúpenie užil. Z toho koncertu mám aj celkom pekné videá, keďže som sa nebál vytiahnuť telefón. Okrem speváka, hracieho na „anténu“ tu boli ešte dvaja „rapujúci“ (pripomínalo mi to chalanov z Linkin Parku) mladíci, jedna spievajúca moletka, ktorá mala ale veľmi pekný hlas a jeden regge spevák, nápadne pripomínajúceho Boba Marleyho. No a samozrejme DJ, ktorý s hudbou majstrovsky operoval. Po ich odchode si ich hľadisko vyžiadalo ešte raz, čo na tom že výkrikmi „Prodigy!!“. The Prodigy – slovami nepopísateľné Keith, Maxim a Liam. Traja členovia Prodigy, ktorí fanúšikov pekne napínali a na pódium neprichádzali ani 15 minút po plánovanom začiatku. Až sa zrazu ozvala temná hudba a z tmy vyšiel človek z gitarou. Ľudia začali burácať a kričať. Stál som v druhom rade, pevne sa držiac kamaráta, ktorý sa držal zábradlia. Gitarista si odpil z minerálky, trochu z jej obsahu vyšplechol do hľadiska a zostatok spolu s fľašou hodil medzi ľudí. maximNasledovali ďalší členovia skupiny, spolu s ďalším gitaristom a bubeníkom. Maxim, čierny MC, mal okolie očí namaľované bielou farbou. Postavil sa na kraj pódia a odpľul si. Liam sa postavil za svoje nástroje a z reproduktorov sa ozývala zvučka No Good. Nárez sa začal. Zozadu sa na mňa tlačili tisíce ľudí, ktorí mi dávali najavo, že aj oni sa chcú dostať dopredu. Mal som pocit, že môj hrudník sa rozletí. Nahlas som nadával, ale duchom som bol stále pri Prodigy. No Good sa striedal z pesničkou, ktorú som nepoznal – nejaká koncertová medziskladba. Potom sa už začal nestarnúci Breathe, pri ktorom sa neskutočne vykričal. Maxim a vyholený Keith vykrikovali na hľadisko „Everybody in Sziget!!“, alebo „Budapest!!“. Bola to chvíľa, na ktorú som čakal. Najväčšia pecka koncertu však bola skladba Their law. Síce sa v piesni nespieva takmer vôbec, zážitok bol neuveriteľný. Ľudia šaleli, tlačili sa, odsúvali sa. Zase ma hnevali debilní výtržníci, ktorí museli za každých okolností znepríjemňovať koncert ostatným. Snažil som sa cez to preniesť a sledovať Keitha ako prská sliny a vykrikuje to, čo ho napadne. Najmenej som si užil pesničku Spitfire. Je totiž taká dobrá, že nenechala ľudí chladnými a tí začali vystrájať ešte viac. Ochranka sa ich snažila vyťahovať von. Takisto z davu vyberala aj ľudí na pokraji omdletia. Cezo mňa vytiahli minimálne 10 ľudí, pričom som musel byť skrčený, pokiaľ bolo telo nado mnou, alebo som musel ochranke pomôcť. Pred jednou skladbou sa Maxim opýtal, kto by sa chcel vrátiť do školy. To už som tušil, že nasleduje pieseň Back 2 school. Zaujímavé je, že z tejto piesne si pamätám veľmi málo. Zistil som, že dvaja z mojej skupiny sú preč. Únava a stres bolo cítiť všade naokolo a pomaly dostávali aj mňa. Na Voodoo people a Poison som sa vybláznil, pri piesňach z albumu „Always Outnumbered Never Outgunned“ som si zase oddýchol. Ochrankári z hľadiska vyťahovali ešte viac ľudí a to ma doslova zabíjalo. Schytil som zopár kopancov do tváre, ale popritom som do rytmu Poisona vykrikoval „I got the poison“. Kamarát s minerálkami vo vaku sa stratil, ale tie už boli beztak vypité. Ešteže bodyguardi do davu podávali plastové vedrá s vodou a Maxim do davu hádzal pollitrové flaše minerálky (podarilo sa nám jednu dostať). Zrazu som sa ocitol sám. Atmosféra zo mňa pomaly vypadávala začal som sa báť o vlastný život. Z reprákov sa ozývalo Smack my bitch up a mne sa začínala točiť hlava. Bol som na pokraji síl a dav začal ešte viac besnieť. Bol som asi v štvrtom rade a zrazu sa skoro celý rad zrútil na zem. Takmer som už ležal, keď som sa nohou odrazil chlapíka vedľa mňa. Bol som zase v poriadku a na zlomok sekundy som začal uvažovať: „Takto tu už dlho nevydržím!“. Zobral som sa a namiesto toho, aby som zakričal „Help me!“ na ochránkárov, som sa vydal naprieč davu, ktorí sa rútil oproti mňa. Vrážali do mňa a lietal som hore dole. Spravil som tri kroky dopredu a dva vzad. Zdalo sa mi, že som stále namieste. Keď som sa otočil, zistil som, že za celý Smack my bitch up som sa presunul asi o dva metre. Potom sa z hľadiska Prodigy vytratili a ja som sa v tejto chvíľke pokoja snažil, aby som sa dostal na bezpečnejšie miesto. Tak sa aj stalo a poslednú pieseň „Out of space“ som si vychutnal medzi ľuďmi nakazenými skvelou atmosférou. Dokonca som mal priestor aj na tancovanie, ale nevládal som. Keith rozdával skvelé hlášky, Maxim nás chcel všetkých vidieť tancovať a Liam veselo udieral do kláves za svojim pultom. Živý a zdravý Síce sa koncert Prodigy zmenil na malú drámu, neoľutujem, že som sa tlačil v prvých radoch a zažil som ich z čo najbližšej možnej vzdialenosti. Podľa plánu sme sa všetci stretli pri stánku z alkoholom. Boli sme premočený od potu a polámaný od skáčucich ľudí. Do konca koncertu vydržali len dvaja kamaráti, ďalší dvaja sa dali vytiahnuť ochrankou a ja s ďalším sme sa vybrali rovno cez agresívne naladených maďarov, nemcov, slovákov, britov a kto vie čo ešte. Pojedli sme zopár tabletiek od bolesti a zdriemli sme si na rôznych miestach. Momentálne tento text píšem presne týždeň po koncerte, som chorý a modriny už pomaly miznú. Kto však počúva Prodigy, mal by vedieť, že ďalší koncert vo vašom okolí si nenechajte za žiadnych okolností ujsť.